Lesy v oblasti Kojšovskej hole v chotároch Opátka, Kojšov a Jaklovce patrili oddávna rodine Csáky. V roku 1767 časť týchto lesov získal banský erár, neskôr sa dostali do správy štátnych lesov a majetkov v Solivare. Posledný známy pohyb vo výmere Košických lesov sa udial po vzniku Československej republiky v roku 1926, keď Košice zamenili tieto lesy finančným vyrovnaním za vinice a lesy, ktoré ostali v Maďarsku. Dnes predstavuje výmer lesného celku Kojšov, ktorý sa rozprestiera na sever a severozápad od vrcholovej holiny, 1840 hektárov.
Kojšovská hoľa ako typická horská oblasť vyniká vysokou lesnatosťou. Väčšinu územia pokrývajú ihličnaté lesy zastúpené smrekom a jedľou, najmä v severných expozíciách. V južných expozíciách a v nižších polohách prevažujú listnaté, väčšinou bukové porasty. Celé toto územie predstavuje najjužnejšie spoločenstvá vyššieho stupňa horských jedľobučín najmä vo vyšších polohách. Jedľa, ktorá ako tôňomilná drevina so zvýšenými nárokmi na vzdušnú vlhkosť v posledných rokoch ťažko znáša holoruby, miestami už zreteľne ustupuje a pôvodné jedľobučiny sa menia na čisto alebo takmer čisto bukové porasty.
Väčšia časť juhozápadnej až juhovýchodnej strany Kojšovskej hole a Ždiaru od nadmorskej výšky približne 920 až 960 m je odlesnená. Vrcholové porasty tu boli v minulosti vyrúbané i vypaľované a premenené na horské pasienky s ekonomickým využitím na chov dobytka, ktorý sa tu pásol ešte v päťdesiatych rokoch minulého storočia. V rámci delimitácie pôdneho fondu pripadla pre lesný závod Margecany, do katastra ktorého patrí, úloha zalesniť celú plochu Kojšovskej hole v rozsahu asi 400 hektárov, z toho 299,23 hektárov v katastrálnom území obce Kojšov a zvyšok v katastrálnom území obce Gelnica.
Práce boli rozdelené do dvoch etáp a ukončené v roku 1984. Pestovateľské zámery smerovali k zabezpečeniu ich ďalších účelových funkcií, ktorých neodmysliteľnou súčasťou je aj funkcia prírodno-estetická a rekreačná. Takáto snaha sa začala realizovať už pred deväťdesiatimi rokmi, keď bol starostlivosťou ochranárskych pracovníkov LZ Margecany v blízkosti chaty Erika založený limbovo-smrekový, vo väčších skupinách i čisto limbový háj. Uvedený porast sa nachádza na hlavnom hrebeni Volovských vrchov v úzkom pásme pri hranici s LZ Jasov na ploche 10,5 hektárov v severnej expozícii v nadmorskej výške 1100 m. Lemuje severnú stranu turistickej magistrály Cesta Hrdinov SNP za pamätníkom smerom na Biely kameň. Dorast je riedky so zakmenením 0,3 skupinovito zmiešaný s ostatným jedľovo-smrečinovým lesom. Jeho súčasná nadmorská výška je oproti limbovým porastom vo Vysokých Tatrách nižšia, čo však kompenzuje jeho hrebeňová poloha a tým aj zodpovedajúce drsnejšie klimatické podmienky s dostatočným množstvom vlahy a nižšími teplotami v severnej expozícii. Malá skupina límb sa nachádza aj pri hornej stanici sedačkového vleku, podľa čoho dostala táto lokalita názov Limba.
Zalesňovanie najvyšších polôh Kojšovskej hole však neprinieslo očakávaný finančný výnos, aby sa po dosiahnutí príslušného veku pre ťažbu vrátili vynaložené náklady na zalesňovanie. Krátke vegetačné obdobie, časté búrlivé vetry a námraza v zimnom období nevytvára na exponovaných stanovištiach priaznivé ekologické podmienky pre rast tak listnáčov, ako aj ihličnanov. Preto tu má aj smrek možnosť len zníženého výškového rastu. Ako príklad možno uviesť smrekový ostrov v trávnatom priehybe juhovýchodne od vrcholovej kóty, ktorý tu pod vplyvom extrémnych klimaticko-pedologických podmienok vytvoril zakrpatené až plazivé formy, silne poznačené veternou eróziou s viditeľnými polomami vrcholcov stromov v dôsledku námrazy a snehového závesu. Podobný obraz možno vidieť aj vo vrcholovej severnej expozícii Zlatoidskej hory.
Na okrajoch hornej hranice lesa, najmä pri enklávach s menším zápojom pribúdajú v posledných rokoch vývraty súvisiace s dôsledkami globálneho otepľovania. Lesné klimatické podmienky tu do značnej miery ovplyvnili tvarovanie ich hábitu. Bizardné tvary horských bukov tu majú krátky silný kmeň, zástavovitú korunu a rozvetvenie už takmer od zeme. Pri lokalite „Brest“ sa hojne vyskytujú prestarnuté bútľavé stromy, niektoré napadnuté hubovitými škodcami. Les tu má takmer pralesovitý ráz. Riedkolesie sa vyskytuje aj pri hornej hranici súvislého lesa Ždiaru. Samotný názov Ždiar (Pálenica) napovedá, že holina tu vznikla vypálením pôvodného lesa.