Najbližšou obcou, ktorá leží na úpätí Kojšovskej hole a víta prichádzajúcich návštevníkov je Zlatá Idka na južnej strane pohoria.

Podhorská obec Zlatá Idka leží v severozápadnej časti okresu Košice – okolie  vo vzdialenosti 17 km vzdušnou čiarou západne od Košíc, v nadmorskej výške 660 m (stred obce).

K založeniu osady viedol objav zlata, podľa ktorého vzniklo i neskoršie pomenovanie obce. Od roku 1349 bola známa ako Arany Ida. Názov Ida je asi od osobného mena, pôvodne sa vzťahovalo na väčšie územie (terra Ida), o ktorom sa po prvý raz písomne zmienil v r.1275 jágerský biskup Andrej. Bolo to v čase, keď zásluhou Anjouovcov vznikla iniciatíva hľadať v krajine nové zdroje farebných kovov. Zlatá Idka bola jednou z najstarších banských osád už za čias Ľudovíta I., ktorý listinou z 31.3.1275 udelil obyvateľom banské privilégiá  spojené s vyhľadávaním a dobývaním užitočných surovín. Svedčí o tom text listiny, ktorý sa zachoval v origináli.

O prvopočiatkoch dolovania zlata súdime len z indícií. Pôvodne sa zlato získavalo ryžovaním v potoku rovnakého názvu ako má obec, pretekajúceho  jej chotárom. Svedčia o tom ešte dnes zreteľné jamy a depresie pri jeho brehoch.

V roku 1459 daroval kráľ Matej Korvín Zlatú Idku a zlatoidčianske  prédium mestu Košice, ktoré si ho udržali do roku 1767. Zo zlatoidčianskeho zlata sa vtedy v košickej mincovni razili zlaté mince. Do košického vlastníctva patrili aj tamojšie lesy. Pretože mesto Košice pre vzdialenosť a nedostatok blízkeho priemyslu i obchodu, ktorý by drevnú hmotu, palivo a predmetný les speňažilo, celý majetok spolu s osadou Zlatá Idka dalo ako výmenu za „Cisársko-kráľovský erár“. Ten bol spravovaný horno-maďarským banským meštianstvom, ktoré postavilo v dolnom chotári Zlatej Idky pec na tavenie medi. Tak vznikla osada Réka, ktorá je dnes súčasťou Zlatej Idky.

Pec zanikla v r.1807, keď postavili  novú modernú Fönix hutu v Hnileckej doline. Robotníci, ktorí sa tam usadili, ako aj baníci dostali od eráru zdarma stavebný materiál a do prenájmu na trvalý čas aj stavebný pozemok. Zároveň k tomu dostali právo na palivo a pašu pre chovný dobytok. Okrem baníctva sa obyvateľstvo zaoberalo chovom hospodárskych zvierat, najmä kôz a oviec. V tom čase rozloha obce činila 3907 futár (holdov).

Z celkového počtu 948 obyvateľov bolo 890 Slovákov, 41 Maďarov, 10 Nemcov a 7 Židov. Podľa lexikónu z roku 1773 – 1776 je už obec, pôvodne nemecká, označovaná ako slovenská, o čom svedčia aj názvy jednotlivých lokalít uvedených v katastrálnej mape (Kopanina, Javor, Kosatec, Blížne, Čarne, Koblina, Dolina a pod.).

Počas tureckých vpádov bolo dobývanie rudy na čas prerušené. Koncom 18. storočia začali vznikať okolo jednotlivých baníckych objektov v údolí potoka Idy menšie  osady, ako Rudné neskôr Hutno, Vieska (Valal), Skalka, Breunek. Niektoré časom úplne zanikli, iné splynuli so Zlatou lúkou, alebo sa na čas osamostatnili. Osobitný vývoj zaznamenala  osada Réka, kde bola v roku 1823 postavená strieborná huta. Po preskúmaní horninového podložia z hľadiska rudného obsahu vznikol v osade Réka amalgamačný závod, ktorý zahájil výrobu 12.5.1824. V tom čase zamestnával vyše 700 robotníkov. Huta fungovala až do roku 1918.

 V roku 1869 už mala Zlatá Idka 1401 obyvateľov a pravdepodobne v roku 1839 sa stala Réka samostatnou obcou s vlastnou administratívou. Vzrastajúci význam Réky v 11. storočí dokumentuje napríklad výstavba vodovodu, zriadenie lekárne, stálej lekárskej služby, pošty a schválenie  znakov nariadením ministerstva vnútra.

Zlatoidčianske geologické podložie je polymetalické. Okrem striebra, zlata, antimón, hematitu tu geologický výskum zistil aj olovnaté a  zinočnaté rudy i uránové minerály. Podľa mineralogického zloženia tvorili výplň rudných ložísk dva základné typy: typ strieborný s obsahom kremeňa a sideritu a typ zlatonosno-antimonitový. Zlato sa vyskytovalo vo vrstvách rudných žíl iba v nepatrnom množstve. V procese zvetrávania, účinkom vodnej a veternej erózie sa dostávalo do sutín a priľahlé  jarčeky ho splavovali  do riečky Idy. Tam sa zlato získavalo ručne prepieraním zlatonosného piesku pomocou ryžovacieho korýtka.

Zlatonosné žily boli hydrotermálneho pôvodu a vyskytovali sa na severovýchod od údolia riečky Idy, v pásme dlhom 4 km a širokom 2 km. V priebehu dlhodobých kutacích prác tu bolo zistených a evidovaných celkove 24 žíl. K najbohatším patrili žily Štefan a Katarína. Na prelome 18. a 19. storočia sa doloval siderit, antimón, pyrit, limonit. V týchto nerastoch sa nachádzalo  6 až 10 % striebra. Zlato sa nachádzalo v pomere 1:30.

Charakter baníctva bol štôlňový, obmedzujúci sa na horné vrstvy ložiska. Celkový počet štôlní, v tom čase samostatných baní, dosiahol úctyhodný počet 63. Za najstaršiu sa považuje stôlňa  Cigán. Celková dĺžka vodorovných diel sa odhaduje na viac ako 60 km. Koncom 18. a začiatkom 19. storočia vznikli aj súkromné bane, ako napr. Vyšná a Nižná Mataška a Jozefka, ako to vyplýva z máp a písomností súkromných spoločností. K najväčšiemu rozkvetu baníctva došlo koncom 19. a začiatkom 20. storočia, kedy vznikli štôlne sv. Trojice, Mária, Všechsvätých, Štefanka, Jeremiaška, Bräunerka, Ľudovika, Michalka a Masaryčka.

O výsledkoch ťažby striebra, zlata a antimónu, resp. o rentabilnosti ťažby svedčí štatistika z Pallás lexikónu: V rokoch 1823 – 1867 sa vyťažilo 103 682,5 kg surového striebra (ročný priemer 2 304 kg) a 184,5 kg zlata (ročný priemer 4,1 kg). V období rokov 1863 – 1873 to bolo 27 312,5 kg surového striebra (ročný priemer 2 481,5 kg) a 12 713,4 kg surového antimónu. Ešte pred 1. svetovou vojnou sa ťažilo  ročne okolo 25 kg zlata a 400 kg striebra. Banské práce eráru viedol Gabriel Mikuláš Svajczer (1784 – 1845), košický rodák, absolvent banskoštiavnickej akadémie, neskoršie komorný gróf v Banskej Štiavnici, ktorého možno pokladať za zakladateľa novodobého  zlatoidčianskeho baníctva.

Zaujímavosťou baníctva bola i technológia dobývania rudy. Prvotné dobývanie a banské práce sa konali ešte pred vynájdením pušného prachu, ručne tesaním pomocou dlát a čakanov, za pomoci želiezka a kladiva, to znamená, že k rozrušeniu horniny sa nepoužívala žiadna trhavina. V 18. storočí sa už používalo ručné vŕtanie a pušný strelný prach. Mechanické vŕtanie s použitím elektrických nárazových strojov boli zavedené až v roku 1896. Na prepravu rudy sa používal tzv. uhorský vozík (hunt), fúrik, ktorý neskôr nahradili  koľajnice. Baníci si pracoviská osvetľovali horiacim lojom, lojovými sviečkami, ktoré neskôr vystriedali olejové kahance a v 20. storočí karbidové lampy. Začiatkom 20. storočia začala ťažba klesať a banská prevádzka sa postupne obmedzovala. Počas 1. svetovej vojny skončila  ťažba striebra. V rokoch 1922 – 1926 došlo k úplnému útlmu a konečnej likvidácii baníctva. Následkom toho veľa obyvateľov odchádzalo za prácou do cudziny. Ich počet sa z niekdajších 1270 zredukoval na 460 v 145 trvale obývaných domoch. Pribudli však nové rekreačné chalupy.

Aj keď je história Zlatej Idky pomerne bohatá, pamiatok, ktoré by pripomínali  túto minulosť sa do súčasnosti zachovalo pomerne málo. Na mieste bývalých hutí v Réke môžeme dnes nájsť už iba stopy po ich základoch.

Dodnes sa v Réke zachovala bývalá, v súčasnosti už renovovaná, administratívna budova banskej správy. Neskôr bol v nej hostinec a toho času  je v súkromnom vlastníctve. Poniže sa nachádza zvonica vybudovaná v r. 1823. Trojposchodový objekt z lomového kameňa so štvorcovým pôdorysom slúžil  ako banská klopačka a oznamovanie signálov  v krízových situáciách. V súčasnosti sa v nej nachádza malé banícke múzeum. Zvonica bola renovovaná v r. 1979.

Pamiatkovo chráneným objektom je i štôlňa Bräuner s pamätnou tabuľou, založená v 40. rokoch 19. storočia.

Na obytnom dome č.17 blízko konečnej autobusovej zastávky je pamätná tabuľa komunistického politika Karola Smidkeho, ktorý tu pôsobil v rokoch 1923 až 1925.

Pokiaľ ide o duchovný život občanov, ten je zrejmý z kroniky založenej dr. Payerom Antonom r. 1810. Obec Zlatá Idka patrí do okresu Košice-okolie v bývalej Abauj-tornyanskej župe. Farnosť predtým patrila ako filiálka  k hýľovskej fare. Vznikla 1.10.1773 a od toho roku má vlastné matriky.

V hornej časti obce púta pozornosť kostol s dvoma oltármi. Bol postavený r. 1768 a posvätil ho 12.11.1768 Ján Hidekkuty, jágerský kanonik k úcte všetkých svätých. Neskôr v r. 1830 bol rozšírený za finančnej pomoci kráľovskej pokladnice a toho istého roku 4. októbra bol znovu posvätený. V roku 1852 kostol vyhorel, ale z prostriedkov štátu bol znovu obnovený, ale už len s jedným oltárom. Roku 1881 boli postavené dva bočné oltáre, ktoré boli pri obnove kostola v r. 1982 premiestnené na strany v prostriedku hlavnej lode kostola. V jednom z nich sú uložené pozostatky sv. Tiburcia a v druhom sv. Magnusa. Svätý otec pápež Pius VI. už 10.1.1794 udelil  plnomocné odpustky na slávenie  sviatku Všetkých svätých. Kostol je postavený z kameňa s tehlovou klenbou a drevenou vežou. Z pôvodných štyroch má už len dva zvony. Dva boli počas druhej svetovej vojny skonfiškované, avšak za pôsobenia  d.o. Juraja Petríka bol zakúpený nový zvon.

Aj keď je Zlatá Idka situovaná pomerne vysoko (nadmorská výška od 530 do 700 m), patrí do II. a III. pásma hygienickej ochrany akosti vody pre zásobovanie pitnej vody vodnej nádrže Bukovec I.

Od roku 1922 funguje v Zlatej ldke – Réke zrážkomerná stanica v rámci siete meteorologických staníc Slovenského hydrometeorologického ústavu v Košiciach.